Pred časom vyšiel v týždenníku
.týždeň zaujímavý kritický
článok o homeopatii, jej pôvode, slovníku a praktikách. Dobré čítanie hlavne v tomto období chrípky a zaručených protichrípkových liekov.
Homeopatia: víťazstvo nádeje nad rozumomFRANTIŠEK ŠEBEJ
Homeopatické „lieky“ sú predovšetkým skvelým obchodným artiklom a svojim výrobcom zarábajú po celom svete, najmä však v Európe a Amerike, neskutočné peniaze. O to, či pri ich užívaní „lieči“ ochotných zákazníkov aj čosi iné ako starý známy placebo-efekt, sa vedú spory.
Vlastne vo vedeckej komunite sa spory o homeopatických „liekoch“ ani nevedú, lebo vedecký spor hodný toho mena narába na oboch stranách s merateľnými veličinami. Nazvime ich faktmi, čisto pre jednoduchosť. Taký spor o liekoch možno viesť na základe obsiahlych klinických skúšok v prísne kontrolovaných podmienkach a spravidla sa má opierať o obhájiteľné chemické a fyzikálne vlastnosti preparátov a o známe fyziologické procesy v ľudskom organizme. Stúpenci homeopatie nič podobné nepotrebujú ani nepoužívajú. Ich jazyk je zmesou nepotvrditeľných bludov z oblasti fyzikálnych vlastností látok, hmlistých povier o domnelých príčinách chorôb a terapeutických anekdot so zavádzajúcou prímesou skutočnej medicínskej terminológie. Na tom nič nezmení ani fakt, že homeopatické „lieky“ predpisujú svojim pacientom mnohí skutoční lekári (väčšina z nich určite v dobrej viere, že svojim pacientom pomáhajú). Napriek ich dobrej viere lekárskej vede (a ľudskému poznaniu ako takému) podľa môjho názoru naozaj škodia, lebo pomáhajú prelomiť bariéru medzi skutočným ľudským poznaním a svetom pseudovedeckých bludov. A ich akademický titul pred menom iba účinne maže z myslí pacientov akékoľvek stopy oprávnenej skepsy a pochybností.
.stručná história homeopatie
Ilustratívny pohľad na začiatok príbehu homeopatie zhrnul jeden z jej popredných kritikov doktor Stephen Barrett (možno ho nájsť na stránke
www.quackwatch.org). Na počiatku bol nemecký lekár Samuel Hahnemann, ktorý žil v rokoch 1755 až 1843. Celkom oprávnene mu nevoňali lekárske praktiky 18. storočia – ako púšťanie žilou, prikladanie pijavíc, klystíry a podobné fajnovosti, ktoré spôsobovali pacientom zrejme viac škôd ako osohu. Domnieval sa, povedané jazykom vtedajších predstáv, že tieto procedúry mali za cieľ „vyrovnať telesné ,tekutiny‘ opačnými účinkami“, a navrhol preto „zákon podobností“ – predstavu, že symptómy choroby možno liečiť extrémne malými množstvami substancií, ktoré spôsobujú podobné symptómy u zdravých ľudí, ak sa podajú vo väčšom množstve. Samotné slovo „homeopatia“ pochádza z gréckych slov homoios (rovnaký, podobný) a pathos (utrpenie či choroba). Veda konca 18. storočia takéto úvahy pripúšťala, veď napríklad o mikroorganizmoch spôsobujúcich choroby sa vtedy nevedelo nič a lieky boli skôr výsledkom empírie ako systematického výskumu. Hahnemann a jeho žiaci dávali zdravým ľuďom, vrátane seba samých, najrôznejšie minerály, rastliny a iné substancie, a viedli si detailné záznamy o tom, čo pozorovali. Všímali si napríklad každé šklbnutie, kýchnutie, bolesť či svrbenie. Potom skompilovali to, čo si zaznamenali, do obsiahlych knižiek zvaných materia medica. Tie sa potom používali na nájdenie „korešpondujúceho“ lieku na pacientove symptómy.
Hahnemann vyslovil presvedčenie, že ľudské choroby sú poruchou schopnosti ľudského tela vyliečiť sa vlastnými silami a že treba iba nepatrný podnet na to, aby sa začal tento „samoliečiaci“ proces. Podľa dr. Barretta tiež tvrdil, že chronické choroby sú prejavmi potlačeného svrbenia (psora), akejsi miazmy (z gréčtiny – znečistenie vzduchu škodlivinami) či zlého ducha. Najprv používal len malé dávky vytipovaných „liekov“, neskôr však začal používať ich extrémne rozriedené množstvá v presvedčení, že čím menšie množstvo použije, tým mocnejší bude účinok. Nazýva sa to „zákon infinitezimálnosti“ (infinitezimálne – nekonečne malé alebo veľké). To je, prirodzene, v priamom rozpore s bežne pozorovaným vzťahom medzi množstvom látky a jej účinkom. V mnohých vydaniach už bola publikovaná obsiahla príručka nazvaná Homeopathic Pharmacopeia, ktorá opisuje viac ako tisíc substancií, ktoré sú pripravované na homeopatické použitie. Väčšina je produktom homeopatických „overovaní“, ktoré robili stúpenci Hahnemannovho učenia v druhej polovici devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia. Nešlo, samozrejme, o nijaké klinické testovanie v dnešnom slova zmysle. Stephen Barrett poznamenáva, že ani v tejto príručke sa nepíše nič o symptómoch či chorobách, ktoré sa majú týmito substanciami liečiť – to zostáva na praktizujúcich liečiteľoch a výrobcoch.
.záhadné typológie
Mnohí homeopati tvrdia, že určití ľudia majú špeciálnu afinitu k určitému lieku (nazývajú to „konštitučným liekom“), ktorý bude u nich účinkovať proti najrôznejším chorobám. Také lieky treba predpisovať podľa „konštitučného typu“ konkrétneho človeka. Niežeby neexistovali rôzne typy ľudí, pomenovania a charakteristiky typov ľudí podľa homeopatov však vážne pripomínajú astrologické táraniny. Vymenovať všetky tie typy nemožno, tak aspoň niekoľko náhodne vybraných: Tak napríklad typ nazvaný Argent Nit. má byť bledý a vyzerať staršie, než je jeho skutočný vek. Má však byť veselý a ovplyvniteľný, na druhej strane často ustráchaný a ustarostený. Amá sa stále ponáhľať a byť impulzívny. Rýchlo sa rozosmeje, rozplače a vybuchne. Má problémy s nervovým systémom, zažívaním a choroby postihujú častejšie jeho ľavú stranu. Má rád čokoládu, cukríky, soľ a syry. Alebo typ Arsen. Alb. – ten je štíhly, pestovaný a štýlový. Má jemné črty tváre a jemnú pleť. Na čele môže mať vrásky. Je nepokojný, často kritický a netolerantný. Doma i v práci je perfekcionistom a bojí sa byť sám. Konštantný presimista. Má tiež problémy so zažívaním a respiráciou (kašle, má astmu, ľahko prechladne). Má rád mastné jedlá, kávu, sladkosti, alkohol.
Zaujímavý je tiež typ Ignatia. Štíhly, so sklonom ku kruhom pod očami. Môže mať unavený výraz amimovoľné tiky okolo očí a úst, suché pery a často vzdychá. Rýchle a extrémne zmeny nálady sprevádza neschopnosť ukončiť vzťahy a tuhý návyk na kávu a cigarety. Máva nekonečný zoznam problémov koreniacich v citových traumách. Nemá rád (rada) sladké. Typ zvaný Lachesis má silný výraz, bledú pleť a občas pehy. Môže si často oblizovať pery. Je ambiciózny a tvorivý, zhovorčivý, žiarlivý a vlastnícky. Môže byť citlivý na hluk a podozrievavý k cudzím. Máva napríklad kŕčové žily, problémy s menopauzou, astmu a zle spáva. Nemá rád sladké nápoje, ale má rád kávu, alkohol a morské potvory. Typ Nux Vomica je za mladi tiež štíhly. Vyzerá elegantne, predčasne starne, môže mať kruhy pod očami a tvár sa mu začervená, keď sa nahnevá či vzruší. Nedokáže relaxovať, môže byť závislý od sexu, alkoholu a cigariet, môže byť veľmi ambiciózny, netrpezlivý a netolerantný k nedokonalosti iných.
Máva migrény, hernie a sennú nádchu. Má tiež rád mastnú, korenenú a bohatú stravu, syry a smotanu. Typ Pulsatilla je obyčajne mladá žena, ktorá môže mať nadváhu a vyzerá jemne a láskavo. Môže vyzerať mladšie, než je jej skutočný vek. Vlasy sú svetlé a pleť ružová. Ľahko sa červená a odpočíva často s rukami za hlavou. Je plachá a ľahko ju možno vyviesť z miery. Nie je asertívna a môže byť nerozhodná. Ľahko sa rozplače, najmä pri dojemných filmoch.
Vyhýba sa konfrontácii a miluje zvieratá. Trpí na „ženské“ choroby, problémy s kŕčovými žilami, problémy s pleťou a podobne. Miluje sladkosti a neznáša mastnú a korenenú stravu.
Homeopati opisujú, prirodzene, i ďalšie typy s nemenej zmätenými charakteristikami a názvami ako Phosphorus, Sulphur, Silicea, Sepia a podobne. Stephen Barrett sa celkom oprávnene a ironicky pýta: „Vyzerá to ako racionálny základ pre diagnózu a liečbu?“ Nuž, nevyzerá a každý skúsenejší lekár, psychiater či psychológ po vie, že pri každom z tých „typov“ ide o zmäť vzájomne sotva súvisiacich osobnostných vlastností, telesných znakov a preferencií, ktoré sa môžu, ale najmä nemusia vyskytovať spolu a rozhodne sa nemôžu opierať o nijaké systematické a štatisticky obhájiteľné pozorovania.
.riedenie ad absurdum
Homeopatické lieky sa pripravujú z minerálov, rastlinných substancií a niekoľkých iných látok. Ak je pôvodná substancia rozpustná, rozpustí sa najprv v pomere 1 ku 10, alebo 1 ku 100 v destilovanej vode a/alebo alkohole. Potom sa ňou dôkladne trasie (proces predpísaného trasenia sa nazýva „succussacia“).
Trasenie sa, prirodzene, opakuje pri každom ďalšom riedení. Ak ide o nerozpustnú látku, tá sa veľmi najemno zomelie a pridá v rovnakých pomeroch k práškovej laktóze (mliečny cukor). Tieto prípravné preparáty sa potom ďalej opakovane riedia (a usilovne trasú), až kým nie je dosiahnutá žiadaná (de)koncentrácia.
Riedenie 1 ku 10 sa označuje rímskou číslicou X, riedenie 1 ku 100 rímskou číslicou C. Konzekventné riedenie 1X obsahuje jednu desatinu „účinnej“ látky, riedenie 3X jednu tisícinu, 6X jednu milióntinu. Jednu milióntinu „účinnej“ látky obsahuje aj riedenie 3C. Mnoho predávaných homeopatických liekov udáva pomer riedenia 30X, čo znamená, že pôvodná substancia bola rozriedená 1 000 000 000 000 000 000 000 000 000 000- -krát. Ak predpokladáme, že kubický centimeter vody obsahuje asi 15 kvapiek, tak je to číslo väčšie než počet kvapiek v nádobe päťdesiatkrát väčšej ako Zem. Stephen Barrett uvádza, že prominentný fyzik Robert L. Park, predseda Americkej fyzikálnej spoločnosti, sa unúval vyrátať, že ak je minimálne zmysluplné množstvo nejakej látky jedna molekula, tak pri roztoku označenom ako 30C sa bude tá jediná molekula nachádzať v nádobe, ktorá má rozmery 30 miliárd-krát väčšie ako naša Zem. Inými slovami pravdepodobnosť, že v ktorejkoľvek fľaštičke či balení homeopatického lieku označeného 30C natrafíte na jedinú molekulu „účinnej“ látky, sa rovná nule. Park tiež vyrátal, že ak chceme mať istotu, že užijeme aspoň jednu molekulu „účinnej“ látky údajne prítomnej v pilulkách označených ako 30X, musíme ich zjesť dve miliardy, čo by bolo asi tisíc ton laktózy a čohokoľvek iného, čo môže obsahovať. Populárny homeopatický liek proti chrípke, ktorý sa predáva pod názvom Oscillococcinum (je o ňom reč v nasledujúcom článku), nesie označenie 200C.
Samotný Hahnemann si podľa Barretta uvedomoval, že pri takých extrémne vysokých riedeniach nie je prakticky žiadna šanca, že v roztoku zostane jediná molekula substancie. Veril však, že energické trasenie pri každom následnom kroku postupného riedenia zanecháva „duchu podobnú“ esenciu, ktorú už „nevnímajú ľudské zmysly“ a ktorá lieči oživením telesnej „vitálnej sily“. Súčasní zástancovia homeopatie tvrdia, že aj keď sa stratí posledná molekula pôvodnej substancie, zostáva „spomienka“ na substanciu, akási nepostihnuteľná stopa, ktorú molekula zanechá v roztoku. Toto tvrdenie nemožno, pochopiteľne, nijako dokázať a neopiera sa o nijaký pozorovateľný fyzikálny fakt. Patrí do kategórie tvrdení, ktoré Karl Popper označil za „nefalzifikovateľné“, teda nevyvrátiteľné. Z pohľadu vedy sa teda ani nemá zmysel nimi zaoberať – ide o blud. A predstava, že práve táto nevystopovateľná a imaginárna „spomienka“ na poslednú molekulu má liečebný účinok, je ešte absurdnejšia. Iným tvrdením stúpencov homeopatie je, že ich produkty vlastne pripomínajú vakcíny – tým, že poskytnú malý podnet na naštartovanie imunitnej odpovede. Ani to prirovnanie nie je oprávnené, lebo množstvá účinných častíc vo vakcínach sú merateľné a následne sa vytvárajúce protilátky v krvi tiež možno poľahky zistiť, čo sa nedá povedať o žiadnom homeopatickom „lieku“.
.výskumy
Napriek rôznym tvrdeniam v homeopatických publikáciách a na (nespočetných) homeopatických webových stránkach neexistuje v skutočnosti jediný naozaj nespochybniteľný výskum, ktorý by dokazoval skutočnú a opakovateľne overiteľnú účinnosť niektorého homeopatického preparátu. Nie že by sa niektoré inštitúcie o zhodnotenie výskumov nesnažili. Stephen Barrett napríklad cituje z francúzskeho odborného časopisu Prescrire International, ktorý sa venuje hodnoteniu farmaceutických produktov a ktorý v roku 1995 uzavrel prehľad príslušnej literatúry takto: „Keďže sa homeopatické produkty vo všeobecnosti používajú pri stavoch s rôznorodým vývojom alebo takých, ktoré vykazujú spontánne uzdravenie (odtiaľ ich prístupnosť na placebo), často sú považované u niektorých pacientov za účinné.
Predsa však, napriek veľkému množstvu porovnávacích skúšok vykonaných do dnešného dňa, neexistuje dôkaz, že je homeopatia účinnejšia ako placebo-terapia podaná pri identických stavoch.“
V decembri 1996 bola publikovaná obsiahla správa Homeopatickej medicínskej výskumnej skupiny (Homeopathic Medicine Research Group – HMRG), čo bol panel expertov zriadený vtedajšou Komisiou Európskych spoločenstiev (dnešná Európska komisia). V skupine boli aj lekári homeopati, ale i experti na klinický výskum, klinickú farmakológiu, bioštatistiku a klinickú epidemiológiu.
Správa mala zhodnotiť publikovaný i nepublikovaný výskum účinkov homeopatie. Zo 184 posudzovaných štúdií iba 17 spĺňalo vôbec nejaké vedecké kritériá na hodnotenie, počet pacientov v nich však bol všeobecne prinízky na akékoľvek závery o účinnosti homeopatík v akejkoľvek špecifickej liečbe a iba niektoré ukazovali účinok odlíšiteľný od placeba. Jednoducho povedané, absolútna väčšina „výskumných štúdií“ sa ukázala bezcenná a u žiadneho homeopatického produktu nebola dokázaná účinnosť pre ktorýkoľvek terapeutický účel.
Ak sú teda mnohí lekári i pacienti presvedčení o skutočnom účinku niektorých homeopatík, opiera sa ich presvedčenie o skúsenosť podopretú pozorovanými účinkami placeboefektu (ten je korelátom ľudskej sugestibility) a spontánnych zlepšení stavu, ku ktorým by prišlo aj bez akéhokoľvek lieku. Pri placebo-efekte sa treba na okamih zastaviť. Niekedy sa totiž vraví, že zodpovedá za isté percento účinku každého lieku. Placebo-efekt sú, zjednodušene povedané, fyziologické zmeny, ktoré spôsobuje čisto psychologický faktor očakávania. Preto musí každá kontrolovaná štúdia účinku ktoréhokoľvek lieku obsahovať takzvanú dvojitú slepú skúšku, pri ktorej ani lekári, ani pacienti nevedia, či dostávajú skutočný liek alebo nejaké neškodné placebo (nejakú neutrálnu látku).
.elektrodiagnostika“ v homeopatii
Medzi pseudovedecké pomôcky niekedy používané praktizujúcimi homeopatmi patrí aj tzv. elektrodiagnostika. Za jej vynálezcu sa považuje nemecký lekár Reinhold Voll, ktorý sa od päťdesiatych rokov uplynulého storočia venoval akupunktúre. Ide o prístroj, ktorý v podstate zaznamenáva zmeny elektrickej vodivosti (či elektrického odporu) ľudskej kože z rôzne upravených elektród umiestnených na koži. Nie je to nič prevratné a snímanie zmien kožnej vodivosti je aj súčasťou (často hlavnou súčasťou) polygrafu, ktorý slúži ako povestný „detektor lži“. Sám som sa zúčastnil veľkého množstva experimentov so snímaním zmien elektrickej vodivosti kože ešte ako pracovník Ústavu experimentálnej psychológie SAV a povedať sa dá o nich jediné – ide o nešpecifickú odpoveď organizmu na akýkoľvek podnet. Každý vzruch sa prejaví v podstate rovnako – zvýšením vodivosti s asi jeden a pol sekundovým oneskorením po podnete – nech už je podnetom nečakané tlesknutie dlaní, iný nepríjemný či hlasitý zvuk, zákerná otázka alebo nepríjemná spomienka. V detektore lži sa tento fenomén využíva tak, že je kľúčová otázka pribalená medzi celkom nevinné otázky, ktoré spravidla vyvolajú len miernu reakciu. Počíta sa s tým, že človek, ktorý práve klame, nedokáže potlačiť reakciu svojho autonómneho (teda vôli nepodliehajúceho) nervového systému. Zmena elektrickej vodivosti kože je totiž spôsobená aktivitou sympatiku, časti autonómneho nervového systému, ktorý medzi iným zodpovedá za sekréciu adrenalínu, ale i za činnosť potničiek. V žiadnom prípade sa nedá očakávať, že by sa z jednotlivých, akupunktúrnych či neakupunktúrnych, bodov na tele snímalo čokoľvek, čo by mohlo napomôcť skutočnej diagnostike konkrétnych a lokalizovaných telesných ochorení (napríklad nádorov).
V praxi potom používajú niektorí praktizujúci homeopati taký prístroj, obyčajne vybavený rôznymi „pípatkami“ a počítačovým zaznamenávaním priebehu merania, na určovanie potrebných homeopatických liečiv. Nepýtajte sa ako, je to ich tajomstvo.
Pacient však má v každom prípade pocit, že sa stretol s najnovším výkrikom modernej vedy. Na trhu sú rôzne sofistikovane vyzerajúce prístroje, ktoré nesú názvy ako Accupath 1000, Interro, Dermatron a podobne.
Stoja nekresťanské peniaze a na ľahkoverných ľuďoch aj zarábajú nekresťanské peniaze. Pri žiadnom z nich nejde o nič iné ako o prosté snímače elektrickej vodivosti kože.
.prečo tomu ľudia veria?
Pri počiatkoch homeopatie bola odpoveď jednoduchá: homeopatické lieky boli rozhodne menej nebezpečné než tie, ktoré väčšinou používala oficiálna medicína na konci osemnásteho a začiatkom devätnásteho storočia. Vlastne to boli (a dodnes sú) neškodné fľaštičky s destilovanou vodou či rozriedeným alkoholom alebo tabletky z laktózy.
Tak to lekári začali používať – niekedy, keď pomohol i Pánboh a matka príroda, pomohli, nikdy neuškodili. Dnes je odpoveď o niečo zložitejšia a mnohovrstvová. Jedným z faktorov je nezničiteľná viera v mágiu nepoznaného, ale možného. Magické riešenia sú omnoho zaujímavejšie ako tie všedné a zrozumiteľné. A ešte aj majú príchuť módnej „alternatívy“ či protestu. Homeopatický liek ponúka zároveň pseudoteóriu, ktorej laik ľahko uverí a odborník nemá ako vyvrátiť. Teória totiž nenarába s faktmi, ale s bombasticky sa tváriacimi konštruktmi – konštitučný typ, konštitučný liek, pamäťová stopa substancie v zriedenej látke, princíp infinitezimálneho riedenia, nervová energia, pomoc telu vyliečiť sa vlastnou silou a podobne. Veľmi zavádzajúca je tiež všeobecne prijatá terminológia, ktorá mnohé podfuky a blúznenia označuje napríklad za alternatívu. Samotné slovo „alternatívna“ (napríklad liečba), ktoré médiá bezmyšlienkovite opakujú, podsúva ilúziu viacerých rovnocenných možností, ktoré v skutočnosti vôbec nie sú rovnocenné. Na jednej strane je veda so svojou opatrnosťou, vedľajšími účinkami a skepsou, na druhej strane psychologicky lákavá „alternatíva“, ktorá predáva nádej, ale iba nádej. Celé je to vlastne obchod s nádejou. Diskusia o tom, či je homeopatický „liek“ vlastne neúčinným podfukom alebo účinným liekom, sa tak stráca vo vate samonosných slovných spojení, ktoré vytvárajú vzdušný zámok pseudoteórie prázdnej ako jarmočný bubon. Ale pravoverní nediskutujú, iba deklamujú zaklínadlá a veria. Mnohí tiež veria jednoducho všetkému, čo je niekde „oficiálne“ napísané – v bulvárnej tlači, v reklame, na nespočetných internetových stránkach.
Niekedy je však motívom jednoducho ľudské zúfalstvo. Mnohí ľudia sú vystavení natoľko vážnym zdravotným problémom, že sa chytajú čohokoľvek, čo im na chvíľu poskytne nádej. Mnohé obete rakoviny, artritídy, sklerózy multiplex či AIDS sú týmto spôsobom zraniteľné.
.je to iba podvod?
Podvod je prisilné slovo. Predpokladá totiž, že homeopatickí liečitelia vedia, že obchodujú s bezcennými preparátmi a vedome zarábajú na ľudskej ľahkovernosti, a že užívatelia homeopatických liečiv sú ich obete a naivní hlupáci. Väčšinou to tak nie je. Homeopati i užívatelia homeopatických liekov, zdá sa, väčšinou svojej metóde veria, podobne ako napríklad členovia scientologickej cirkvi veria bludom svojho zakladateľa Hubbarda o „dianetike“. Jedni sú jednoducho pravoverní, ktorí stratili či nikdy nemali kritický odstup a potrebnú skepsu, tí druhí zasa dôverujú tomu, čo im ponúka mediálne a sociálne prostredie. Možno lepšie slovo ako podvod je podfuk, hoci ani to celkom nevystihuje neprítomnosť zjavného úmyslu klamať. Najlepšie by bolo asi hovoriť o kolektívnom sebaklame. Treba však dodať, že o sebaklame krajne škodlivom. Prítomnosť homeopatických „liekov“ na pultoch skutočných lekární vedľa skutočných liekov mieša svet bludov a svet vedy neodpustiteľným spôsobom. Ponúka ilúziu neexistujúcej alternatívy k skutočnému ľudskému poznaniu, zneostruje jeho kontúry a znehodnocuje ho.
K výrobcom homeopatických „liekov“ už nemusíme byť natoľko zhovievaví a pokojne môžeme použiť slovo podvod. Ide o veľké a bohaté firmy, ktoré o podmienkach testovania skutočných liečiv musia vedieť všetko. Vedia teda presne, s čím obchodujú. Najmä vďaka nim a ich agresívnemu marketingu je homeopatia dokonalým podfukom a nemravným obchodom s ľudskou nádejou. Vlastne víťazstvom nádeje nad rozumom.
k tomu ešte stĺpček
Predstavte siSTAN POLANSKI
1. koľko zložiek musí byť prítomných v množstve jednej či viac molekúl, v každej dávke homeopatického lieku. Aj pri najčistejších možných podmienkach musí (stopový) prach vo vzduchu výrobného zariadenia obsahovať tisíce rôznych molekúl biologického pôvodu zmiestnych zdrojov (baktérie, vírusy, huby, kvapôčky z dýchania, odlúpené bunky pokožky, trus hmyzu), rovnako ako zo vzdialených zdrojov (peľ, čiastočky pôdy, produkty spaľovania), spolu sminerálnymi čiastočkami zemského pôvodu či dokonca mimozemského pôvodu (meteorický prach). Podobne aj „inertné“ riedidlá používané vo výrobe musia mať svoju vlastnú knižnicu mikroznečistení.
2. Proces riedenia/potenciácie znamená v homeopatii postupné riedenie dovedené do fantastických extrémov, so „succussiou“ medzi každým riedením. „Succussia“ znamená trasenie a prevracanie nádoby určitým spôsobom. Ako má pripravovaný liek počas procesu postupného riedenia vedieť, ktorá z nespočetných substancií v nádobe je práve tá Jedna, o ktorú ide? Ako vedia tisíce (milióny?) chemických zložiek, že práve ony majú zostať neúčinné (hrať sa na mŕtveho chrobáka) a iba sa prizerať, zatiaľ čo tá Účinná získa status Liečiteľa? Že by tento scenár viedol k určitým produktom jedinečne vhodným na liečbu špecifickej choroby, je za hranicou hodnovernosti.
3. Teda, kým obhajcovia homeopatie nedokážu poskytnúť hodnoverný (nie magický) mechanizmus „potenciácie“ pomocou riedenia presne jednej z mnohých substancií v každom z ich produktov, nie je možné akceptovať, že správne identifikovali aktívne ingrediencie ich produktov. Ak by ktorákoľvek štúdia tvrdila, že demonštruje účinnosť homeopatickej liečby, treba ju priamo odmietnuť, ak nezahŕňa zoznam substancií, ktoré sú prítomné v rovnakej či väčšej koncentrácii ako aktívna zložka v každom štádiu procesu riedenia, spolu s dôvodmi odmietnutia účinnosti každej z nich.
4. Ani proces „overovania“, na základe ktorého homeopati rozhodli, ktorý liek lieči ktoré symptómy, nie je rozumnejší. „Overovania“ znamenali požívanie rôznych substancií a zaznamenávanie každého trhnutia, kýchnutia, bolesti či svrbenia, ktoré sa potom vyskytli – často aj po niekoľkých dňoch. Stúpenci homeopatie považovali za hotovú vec, že každý zaznamenaný pocit bol spôsobený práve tou substanciou, ktorá bola požitá.
Autor pracuje vo verejnom zdravotníckom sektore v Severnej Karolíne Citované zo Stephen Barrett, M.D., Homeopathy: The Ultimate Fake.
a ešte
Miliónová kačicaFRANTIŠEK ŠEBEJ
Mal by to byť príbeh lieku, je však aj tragickým príbehom istej kačice. Užitočný operenec, ktorého francúzski labužníci poznajú pod menom Canard de Barbarie a zoológovia nazývajú Cairina moschata, po našom kačica pižmová, je hlavnou postavou nekonečnej telenovely o ľudskej iracionalite a ľahkovernosti.
Nie je to nijaká zvláštna kačica, hoci je pekná a medzi inými kačicami naozaj veľká (káčer môže mať až štyri kilogramy). Pochádza zo strednej a južnej Ameriky, bola domestikovaná a preto má rôzne farby. Chová sa naozaj všelikde. Aj u nás ju najnovšie ponúkajú hydinárske chovné stanice pod menom Husokačka Barbarie. Jej mäso je lahodné a kvakoce vraj menej ako iné kačice. Do príbehu homeopatického lieku zvaného Oscillococcinum sa priplietla bez vlastnej viny. Ale najprv začiatok príbehu.
.objav
Jan Willem Nienhuys, penzionovaný matematik, ktorý prednášal na univerzite v Eidhovene vHolandsku a je tajomníkom holandskej spoločnosti Skepsis, pátral po stopách extrémne populárneho homeopatického preparátu proti chrípke, ktorý sa už dlhé desaťročia predáva pod názvom Oscillococcinum. Každoročne sa totiž, vždy, keď sa blíži chrípkové obdobie, nechajú mnohí, najmä starší a ohrození ľudia, očkovať proti pravdepodobným kmeňom chrípky. Je to rozumné a zväčša aj účinné. Vo Francúzsku však utekajú státisíce Francúzov (a nepochybne aj iných Európanov vo svojich krajinách) do lekární a kupujú si Oscillococcinum. To zvláštne meno má aj zvláštny pôvod.
Francúzsky lekár Joseph Roy, ktorý žil v rokoch 1891 až 1978, slúžil v armáde práve v roku 1917, keď svet zasiahla smrtiaca epidémia španielskej chrípky. Roy skúmal pod mikroskopom krv obetí a našiel zvláštny organizmus – baktériu, ktorú tvorili dve nerovnaké gule vykonávajúce akýsi rýchly vibračný pohyb, oscilovali. Roy ich nazval „oscillococci“ (čosi ako oscilujúce koky, oscilokoky) a odhadoval, že môžu do značnej miery meniť svoju veľkosť. Niekedy sa scvrkli natoľko, že ich pod mikroskopom nevidel, inokedy zasa narástli a pribudli im jedna či dve ďalšie gule. Následne objavil Roy tieto baktérie aj v krvi a nádoroch pacientov chorých na rakovinu, v syfilitických vredoch, u pacientov s tuberkulózou i vo výtoku z močovej trubice pri kvapavke. Nakoniec ich zistil aj u ľudí s ekzémami, reumou, mumpsom, kiahňami, osýpkami a podobne. Všetci boli nositeľmi tohto „univerzálneho mikróbu“. Podľa Nienhuysa nie je dnes jasné, čo to vlastne Joseph Roy vi del pod mikroskopom, isté je však, že nevidel pôvodcu všetkých týchto chorôb. Reumatizmus, ekzémy a väčšina foriem rakoviny nie sú spôsobené mikróbmi a chrípku, mumps či osýpky spôsobujú zasa vírusy, ktoré nevidno pod obyčajným mikroskopom. Odvtedy už, žiaľ, žiadny bakteriológ Royove špeciálne koky nevidel. Niekam sa stratili. Roy si však vtedy myslel, že sa mu podaril nový a vzrušujúci objav a je na ceste k liečbe rakoviny – a napísal o tom i knihu.
.prichádza kačica
Na homeopatické využitie svojho objavu začal Roy pomýšľať takmer okamžite. Jeho domnelý objav perfektne korešpondoval s presvedčením zakladateľa homeopatie Samuela Hahnemanna (viď predchádzajúci článok o homeopatii), že choroby nemajú každá svoju špecifickú príčinu. Roy bol presvedčený, že jeho objav možno prispôsobiť na homeopatickú liečbu rakoviny. Treba iba zobrať ktorýkoľvek z hojných zdrojov oscilokokov a po homeopatickom posilnení riedením sa stane preparát zázračným liekom. Svoje oscilokoky našiel Roy prakticky všade, ale z dôvodov, ktoré nik nepozná, si vybral práve kačicu pižmovú – Canard de Barbarie, ktorú s takou obľubou používajú francúzski kuchári.
Nienhuys si tiež všimol, že s nepresnosťou, natoľko typickou pre homeopatický žargón, sa „liek“ Oscillococcinum nazýva po latinsky „Anas Barbarie, Hepatis et Cordis Extractum“. Latinské „anas“ pritom označuje úplne iné kačice (napríklad naše európske divé kačice), nie druh cairina moschata.
.recept na liek
Jan Willem Niehuys: „Od roku 1925 sa Oscillococcinum pripravuje takto. Do litrovej fľaše sa naleje zmes pankreatických štiav a glukózy. Potom sa zareže kačica Canard de Barbarie a do nádoby sa pridá 35 gramov z jej pečene a 15 gramov z jej srdca. Prečo pečene? Doktor Roy píše: ,Starodávni ľudia považovali pečeň za sídlo utrpenia, ktoré je ešte dôležitejšie ako srdce, čo je veľmi hlboký postreh, pretože sa patologické zmeny krvi odohrávajú práve v pečeni a tam sa tiež mení trvalým spôsobom kvalita energie nášho srdca.‘ Možno má s tým niečo spoločné sklon Francúzov nazývať ktorúkoľvek formu nevoľnosti ,crise de foie‘ (žlčníkový záchvat). Po štyridsiatich dňoch v sterilnej fľaši sa (kačacia) pečeň a srdce autolyzujú (rozpadnú) do akejsi lepkavej masy, ktorá sa potom ,potencuje‘ Korsakovovou metódou.“ Medicínske zdôvodnenie doktora Roya o úlohe pečene ako sídle utrpenia či miesta trvalých zmien energie srdca nestojí za komentár ani z pohľadu medicíny prvej štvrtiny dvadsiateho storočia. Pri Korsakovovej metóde sa však treba zastaviť. Semjon Nikolajevič Korsakov bol drobný statkár v dedine Tarusovo blízko Moskvy. Mal nenáročné zamestnanie na cárskom ministerstve vnútra, čo mu umožňovalo venovať sa laickému liečiteľstvu.
Asi v roku 1929 vraj konvertoval na homeopatickú vieru a hneď aj vynašiel rýchlejší spôsob, ako pripravovať extrémne riedenia. Spôsob je to, slušne povedané, statkársky rozšafný. Nádobu, ktorá obsahuje „liek“, treba potriasať, a potom sa jednoducho vyleje a znovu naplní čistou vodou. Predpokladá sa, že to z tekutiny, čo zostalo na stenách nádoby, bude rozriedené v novej náplni v pomere 1 ku 100. V roku 1932 získala Korsakovova metóda aj Hahnemannov súhlas. Pri normálnych homeopatických riedeniach sa používa pri každom ďalšom riedení čistá nádoba, takže Korsakovova metóda je veľmi úsporná. Dnes sa pri tejto metóde používa skôr destilovaná voda ako alkohol (čo tiež šetrí peniaze). Výrobcovia Oscillococcinum, francúzske laboratóriá Boiron, udávajú, že používajú od prvého kroku „ultračistú vodu“, nech už to znamená čokoľvek.
Oscillococcinum je označené pomerom riedenia 200K, niekedy 200CK, pričom K označuje Korsakovov spôsob riedenia a C je známa značka pre „centesimal“, teda riedenie v pomere 1 ku 100. Po 200 riedeniach podľa Korsakova sa výsledná tekutina použije na navlhčenie päťmiligramových guľôčok laktózy, teda mliečneho cukru. To je výsledný „liek“.
.googol a viac
Surrealistická predstava, že by sa v pečeni a srdci úbohej kačice pižmovej nachádzalo čokoľvek, čo by malo schopnosť liečiť vírusové ochorenie, akým je chrípka, už dostatočne namáha predstavivosť. Že však z tejto magickej substancie zostane niečo aj v dvestokrát dokonale vypláchnutom pohári, je úplne za jej hranicou. Pri riedení 200K či 200C je, prirodzene, skoro vylúčené, že tam zostane čo i len jedna molekula riedenej látky. Je to riedenie vyjadrené pomerom 1 ku 100 na dvestú, čo je číslo, v ktorom po jednotke nasleduje štyristo núl. Je to obrovské číslo, mnohonásobne väčšie ako googol. Čo je googol? Termín googol (po slovensky asi gugol, ale neviem, či to naši matematici používajú) zaviedol americký matematik Edward Kasner. Označuje číslo 10 umocnené na stú, čo je číslo, v ktorom po jednotke nasleduje sto núl. Slovo googol mu vraj navrhol jeho osemročný synovec Milton. Číslo googol vraj nemá v matematike zvláštny význam, lebo je značne väčšie než počet všetkých elementárnych častíc vo vesmíre, ktorý sa odhaduje na 10 umocnené na osemdesiatu. Mimochodom, práve toto slovo si požičali a modifikovali pre názov svojho internetového prehliadača autori Googlu. No a riedenie 200K je pomer vyjadrený číslom, ktoré má štvornásobný počet núl v porovnaní s googolom. Nienhuys, ako sa od matematika dá očakávať, konštatuje, že ak by mala byť pri riedení 200K (či 200C) zaručene jediná molekula pôvodnej látky v nádobe, musela by byť veľkosť nádoby googol googol googol – násobok rozmerov nášho sveta – bola by teda neporovnateľne väčšia ako viditeľný vesmír. Vymysleli sa, prirodzene, aj väčšie čísla ako googol. Napríklad googolplex je číslo, v ktorom po jednotke nasleduje googol núl. Ale k takým riedeniam sa ešte homeopatia neprepracovala. Dá sa iba tušiť, o aké mocné lieky by išlo.
.úžasný kšeft
V jednom z februárových čísiel U.S. News & World Report sa uvádza, že iba jedinú kačicu (presnejšie jej pečeň a srdce, zvyšok kačice môžu zamestnanci laboratórií zjesť) ročne treba na výrobu produktu Oscillococcinum, ktorého sa v Spojených štátoch len v roku 1996 predalo za celkovú sumu 20 miliónov dolárov. Nešťastného, ale hrdinského vtáka nazval časopis „the $20-million duck“. Dnes to bude nepochybne omnoho viac a časť európskeho trhu, zrejme vrátane Slovenska, bude asi na podobné produkty ešte receptívnejšia než americký trh. Oscillococcinum je priam geniálnym marketingovým podfukom, ktorý je úspešný už od prvej polovice minulého storočia. Ťažko povedať, či by sa našiel ešte jeden podobný s takým dlhým a úspešným životom. Ťažko povedať, či existuje ešte nejaká iná oblasť, v ktorej možno tak dlho a tak úspešne ťahať takému množstvu ľudí z vreciek peniaze na natoľko nezmyselné produkty. Kľúčom je asi psychologický účinok zdanlivej vedeckosti a serióznosti, cez ktorú nemá obyčajný človek ako preniknúť.
Zárobky firiem ako Boiron na Oscillococcine a iných homeopatických „liekoch“ musia byť astronomické. Zrejme obrovský bude teda aj ich vplyv na politické rozhodovanie príslušných autorít. Hoci... Ponúka sa rúhavá a nemravná myšlienka (až sa ju zdráham vysloviť), že sú vzácne okamihy, keď môže do veci užitočným (!) spôsobom vstúpiť aj mašinéria Európskej komisie – po svojom zvyku ako Deus ex machina – a celý humbug zatrhnúť v mene ochrany spotrebiteľa a jeho práva na informácie.
Zatiaľ však treba aspoň kázať skepsu – ako povinnú ochranu zdravého rozumu.
Zdroj: Jan Willem Niehuys: The True Story of Oscillococcinum, www.homeowatch.org
a na záver celý web
http://www.homeowatch.org/[
Homeopatia: víťazstvo nádeje nad rozumom |
Predstavte si |
Miliónová kačica |
homeowatch.org]
Příběh popisuje svět, který zkolaboval do jakýchsi "center mentální indoktrinace". Jinak řečeno, všichni jsou nuceni věřit tomu, co v jejich okolí převládá (přitom to ani nevnímají jako cosi vnuceného zvnějšku, ale jako svoji vlastní víru).
